Po správnej stránke patrila uvedená oblasť do hornej Trenčianskej župy, v ktorej zložité hospodárske pomery, ťaživá sociálna situácia, ako i nedostatok kvalitnej a vhodnej ornej pôdy vyvolali pri obyvateľstve potrebu hľadať si iný spôsob obživy ako poľnohospodárstvo. I vďaka blízkemu Sliezsku s rozvinutým železiarstvom mužská časť populácie začala používať drôt na opravy hlinených nádob ako i výrobu drobných predmetov z drôtu.

Daňový súpis z r. 1828 uvádza tri obce - Dlhé Pole, Veľké Rovné a Kolárovice v ktorých drotárstvo zamestnávalo väčšinu mužského obyvateľstva. V prípade veľkého Rovného sa dokonca hovorí o veľkej zručnosti v drôtovaní, to znamená, že sa jednalo už o dlhú tradíciu, pretože práca s drôtom a najmä výroba zložitejších výrobkov si vyžaduje mimoriadnu zručnosť. Odborná literatúra 19. storočia všeobecne považuje obce Veľké Rovné a Dlhé Pole za hlavné centrá nielen slovenského drotárstva. Ďalšie obce, celkovo ich bolo na Slovensku vyše 150, ktoré sa venovali drotárstvu, boli považované za ich pokračovateľov a žiakov. Väčšina obcí bola sústredená do už spomínaného geografického trojuholníka, kde okrem spomínaných je potrebné uviesť ako centrá drotárstva obce Štiavnik, Kotešová, Turzovka, Nesluša, Krásno a podobne. Ďalšie centrum drotárstva na Spiši predstavovalo 9-10 obcí ako napríklad - Straňani, Kamienka, Kremné.
Drotári pracovali spočiatku pre miestny trh, no jeho rýchle nasýtenie a územné obmedzenie vyvolalo odchod stoviek drotárov do sveta a to predovšetkým spočiatku do západnej Európy a neskôr i do zámoria.
Vývoj drotárstva môžeme vo všeobecnosti rozdeliť podľa typu a spôsobu práce na tieto tri časti:
1. individuálna práca - podomový obchod a opravy, drotár sám neskôr so svojim pomocníkom Džarkom (mladý chlapec učeň), poskytoval drobné opravy, predaj alebo priamo na mieste vyrábal predmety. Toto obdobie je typické pre počiatky drotárstva až do pravdepodobne počiatku 19. storočia.
2. kolektívna práca - malé dielne, v ktorých začína zamestnávať niekoľko zamestnancov a učňov a ktoré pracovali pre miestny trh, respektívne pre obchodníkov hauzírov, ktorí šírili výrobky do sveta.
3. vysoko organizovaná kolektívna práca - zakladanie manufaktúr a tovární, ktoré už pracovali všeobecne pre trh ako bežné kapitalistické podniky vo veľkovýrobe. Táto etapa je typická pre druhú polovicu 19. storočia a najmä pre obdobie prelomu 19. a 20. storočia. V období pred 2. svetovou vojnou začína drotárstvo postupne upadať, čo sa prejavilo najmä po vypuknutí vojny a v 50. rokoch 20. storočia prakticky zaniká, i keď individuálne niektorí drotári naďalej vykonávali živnosť v štátoch, v ktorých to bolo povolené.
Na Slovensku sa drotárstvo postupne pretransformovalo do umeleckého remesla a umenia, takže najmä po r. 1990 nastáva jeho opätovný rozmach.
Počty drotárov v jednotlivých etapách vývoja boli veľmi rozdielne. Ako príklad môžeme použiť údaj z r. 1884, ktorý uvádza v trenčianskej župe 1 110 drotárov.
Práca drotárov vyzerala nasledovne.
V prvej etape vývoja drotári pracovali samostatne, celú „Dielnu“ si nosili so sebou. Na chrbte nosili krošňu, v ktorej mali materiál a na pleci tašku, kde mali pracovné nástroje. Pracovali tak, že sedeli priamo pred domom na schodoch, alebo na zemi a spravovali hlinený, neskôr i plechový riad a opravovali rôzne predmety. Hlinený riad opravovali haftovaním - šidlom urobili dierky na oboch stranách hlinenej nádoby, prevliekli drôt a stiahli. Neskôr vytvárali okolo nádoby drôtenú sieť. Plechový riad flekovali, vytvárali na ňom drobné fľaky rôznym spôsobom. Cennejšie predmety spravovali mosadzným drôtom. Na svoje cesty si drotári brali so sebou i pomocníkov - učňov tzv. Džarkov. Tento typ drotára predstavoval najpočetnejšiu a zároveň i najchudobnejšiu skupinu.
V druhej a tretej etape si najšikovnejší a najpriebojnejší drotári zakladali dielne, v ktorých začali zamestnávať ďalších drotárov a učňov. Z najvýznamnejších dielní sa vytvorili drotárske fabriky. Najviac dielní vzniklo v Rusku, Poľsku a Nemecku. V podnikateľských aktivitách medzi ostatnými drotármi zo severozápadného Slovenska a Spiša výrazne vynikali drotári z Veľkého Rovného. Dielne vo väčšine prípadov vznikali spojením majetkov dvoch drotárov, v ktorých dielňach pracovalo 4 - 6 maximálne 10 drotárov a učňov. Niektoré dielne zamestnávali až 30 zamestnancov a tie najväčšie 50 - 100 zamestnancov (z týchto vznikali prvé továrne).
V druhej etape vývoja boli dielne pomerne skromne vybavené, stroje boli drahé a pracovné podmienky drotárov v nich boli zlé. Z najvýznamnejších tovární za zmienku stojí firma Hunčík - Krutošík v Moskve a Žilinčár - Sako vo Vroclavy. Títo už používali moderné postupy organizácie práce ako i strojové zariadenie, i odmeňovanie drotárov už bolo porovnateľné s inými továrňami. Žiaľ vo väčšine dielní odmeňovanie bolo nízke a to pre veľmi dlhom pracovnom čase, ktorý často predstavoval 12 - 16 hodín denne. Mimoriadne zlé postavenie i v tejto etape vývoja mali učni, ktorí boli vykorisťovaní tým najhorším spôsobom. Robotníci často spávali v dielňach, majetnejší v ubytovniach. V druhej polovici 19. storočia si už prenajímali spoločné byty. V nedeľu a vo sviatok sa nepracovalo. Celkovo vo svete pôsobilo viac ako 370 doposiaľ identifikovaných drotárskych dielní. Žiaľ na Slovensku tieto dielne prakticky neboli. V r. 1920 síce vzniklo Prvé slovenské družstvo umeleckého, plechárskeho a drôteného priemyslu v Bytči, ale toto po niekoľkých transformáciách v r. 1926 zaniklo. Ďalšie družstvo vzniklo v r. 1941 vo Veľkom Rovnom pod názvom Svojpomocné drotársko-plechárske družstvo SVETOM, začalo pracovať až 2.1.1942 v Žiline pod vedením Pavla Plevíka s 20 robotníkmi a 10 učňami. Na konci vojny družstvo prakticky prestalo jestvovať, k jeho formálnemu obnoveniu došlo 29. 6. 1952 a od tej doby funguje, program však je už výrazne zmenený (komponenty pre počítače).
Počiatky drotárstva boli podobné ako počiatky každého iného remesla. Najprv to boli jednoduché opravy hlineného, plechového riadu, nádob, kameninových produktov, porcelánu a skla. Vyrábali jednoduché pasce na myši a potkany, náhubky pre hospodárske zvieratá a praktické potreby pre kuchyňu ako napr. cedidlá, šľahače, strúhadlá, formy na pečivo, podložky pod žehličky, poličky, vešiaky na stenu. Neskôr začali vyrábať misky, košíky, mydelničky, detské hračky, pre Ameriku sú typické pohrebné symboly, pre Belgicko - drôtené lustre, pre Rusko - plechárske výrobky ako samovary, kanvice a čajníky, pre Nemecko - vyrábali umelecké predmety ako napr. drôtené veľkonočné kraslice, vianočné ozdoby na stromček, rôzne dekoratívne prvky pre omrežovanie okien a plotov, šparáky do fajok, pre Francúzsko - stojany na pohľadnice, šparáky do fajok. Svoj sortiment prispôsobovali dopytu, a tak napr. počas 1. svetovej vojny vyrábali pre vojenské lazarety drôtené kostry na sadrové dlahy pre ranených vojakov. V 19. storočí sa sortiment drotárskych výrobkov rozšíril do tej miery, že niektoré dielne začali vydávať vlastné katalógy napr. Manufaktúra J. Holánika vo Varšave, P. Harajčíka v Buchare, J. Ráczika vo Filadelfii. Najväčší katalóg mala firma Hunčík a Krutošík v Moskve, ktorý mal viac ako 200 strán a obsahoval niekoľko stoviek rôznych výrobkov. Pestrosť drotárskych výrobkov je najlepšie vidieť v katalógu zbierok Považského múzea v Žiline (Drotárstvo I. a II. diel, Žilina 1992).
Drotári nevynikali len v remeselnej zručnosti, ale i ako insitní umelci. Najvýznamnejším z nich bol Jozef Kerak, ktorého figurálna tvorba je dnes známa i vo svete. jeho dôstojným pokračovateľom je Ladislav Mikulík z Veľkého Rovného, ktorý vytvoril krajinu Drotárie, zaľudnenú množstvom postavičiek z drôtu. Dnes je vystavená v expozícii Považského múzea v Žiline v Budatínskom zámku. Múzeum je jediným drotárskym múzeom vo svete, pričom zbierkový fond predstavuje viac ako 4 000 kusov rôznych exponátov. Každoročne sa organizuje v Budatínskom zámku medzinárodné Stretnutie drotárskych majstrov, ktoré je jedinou prehliadkou súčasných pokračovateľov drotárskeho remesla hlásiacich sa k slávnym tradíciám svojich predkov.

PhDr. Mrva Marián, riaditeľ Považského múzea