K ďalším známym drotárskym obciam neskôr patrili Vysoká nad Kysucou, Turzovka, Rudinská, Dunajov, Krásno nad Kysucou, Ochodnica, Makov, Staškov a Olešná. Z týchto obcí pochádzali tzv. kysuckí drotári, prostredníctvom ktorých sa toto jedinečné zamestnanie dostalo takmer do celého sveta a postupne sa stalo ich hlavným zamestnaním.

Vandrovanie drotárov
Pôvodne chodili kysuckí drotári drôtovať v okolí svojej rodnej dediny. Neskôr putovali po Slovensku, ba i po celom Uhorsku. V rámci dedičnej rajonizácie sa mohli zdržiavať len v určitých okresoch a župách, aby sa vyhli vzájomným nedorozumeniam a sporom. Príchod do obce oznamovali hlasným volaním: „Dróóótovať hrnce!" Ich jediným výrobným materiálom bol kotúč železného alebo mosadzného drôtu, ktorý nosili prehodený cez plece. K základným nástrojom patrili kliešte a šidlo, prípadne individuálne vyrobené šablóny na stáčanie a tvarovanie drôtu, ktoré mali uložené v koženej kapse.
Drotári sa spočiatku zameriavali na opravu hlineného puknutého a rozbitého riadu „haftovaním." Šidlom prevŕtali poškodené časti nádoby a cez otvory ich pevne spojili drôtom. Neskôr prasknuté, ale aj nové riady opletali drôtenými sieťami, aby dlhšie vydržali. Postupne začali vyrábať jednoduché predmety z drôtu pre domácnosť: vešiaky na riad, lyžičníky, podložky pod hrnce a žehličky, šparáky do fajok, misky na ovocie, košíky na pečivo, šľahače, naberačky atď. No najtypickejšími výrobkami drotárov boli pasce na myši a potkany. Zručnosť a um starých majstrov neskôr reprezentovali i drotárske hlavolamy. Všetky tieto predmety predávali podomovým spôsobom.

Odev drotárov
Vandrovní drotári odchádzali za prácou v tradičnom odeve: široká ľanová košeľa, v lete plátenné, v zime súkenné nohavice, kožený opasok, klobúk a krpce. Typickým znakom drotárov bola tmavá súkenná huňa, ktorá ich chránila pred nepriaznivým počasím. Ľavý rukáv mala väčšinou zašitý. Slúžil na úschovu cennejších predmetov. Súčasťou výbavy drotára bola aj fajka a drotárska valaška alebo palica. Na prelome 19. a 20. storočia sa ich odev prispôsoboval mestskému štýlu, ktorého základom bol tmavý oblek, klobúk a topánky.

Zo zvykov...
Drotári mali aj svoje špecifické zvyky, z ktorých najznámejší sa praktizoval pri narodení chlapca a už od kolísky mu predurčoval ďaleké cesty za prácou. Chlapca ihneď po narodení položili do slamenice na kus baranej kože, aby mal pekné kučeravé vlasy a potom ho trikrát vystrčili na drevenej chlebovej lopate z okna so slovami: „Svetom, moje, svetom. Aby sa sveta nebál. Aby z neho bol drotár." Aj odchod drotárov do sveta bol spojený s rôznymi ochrannými a magickými úkonmi. Od rodinných príslušníkov, najmä od manželky, dostávali na cestu sväté obrázky, krížiky a modlitebné knižky, lebo obyvatelia Kysúc boli veľmi pobožní. Niektorí si, naopak, rôzne sakrálne predmety (modlitebné knižky, plastiky svätcov, betlehemy)  priniesli z ciest ako odmenu za vykonanú prácu.
Pri svojich cestách po Európe si drotári postupne vytvorili svoju tajnú reč (argot)  – „krpoštinu", ktorá im umožňovala nenápadne sa dorozumievať pred cudzími ľuďmi, hlavne pred ochrancami zákona.

Džarkovia
Absencia mužov v drotárskych dedinách poznačila spoločenský, rodinný a najmä hospodársky život obcí. Drotári prichádzali domov väčšinou jeden alebo dvakrát za rok, aby pomohli pri jarných a jesenných poľnohospodárskych prácach. Zvyšnú časť roka trávili chodením „po drotárke." Niektorí neprišli domov i niekoľko rokov. Po príchode domov zaúčali svojich synov, aby sa mohli živiť ako „džarkovia." Boli to desať až štrnásťroční chlapci (z rodiny alebo dediny), ktorých hlavnou úlohou bolo robiť jednoduché práce a predávať hotový tovar. U niektorých drotárov – „gazdov" ich za stravu a ubytovanie (niekedy aj za symbolickú finančnú odmenu) pracovalo desať i viac.

Drotárske dielne a drotársko-plechárske obdobie 
V 2. polovici 19. storočia sa väčšina drotárov usadila na jednom mieste a založila svoje dielne (napr. v Rusku, Nemecku, Poľsku, Rakúsku, neskôr aj v USA), čím drotárstvo čiastočne stratilo charakter vandrovného zamestnania a stalo sa dielenskou výrobou. V dielňach popri dospelých drotároch pracovali aj „džarkovia", ktorí sa tu učili „drotárskemu remeslu". Vedúci dielne – majster zamestnával aj podomových obchodníkov – „hauzírov", ktorí vyrobený tovar ponúkali po celej krajine.
Od polovice 19. storočia prešlo drotárstvo do drotársko-plechárskeho obdobia, čo bolo podmienené rozšírením výroby lacného plechového a smaltovaného riadu, ktorý bolo treba po poškodení opraviť „flekovaním", čiže plátaním. Drotári začali používať nové náradie: nožnice na plech, nákovy na ohýbanie plechu, priebojníky, železnú rašpľu, dláto a neskôr aj spájkovačku. Pribudli i nové materiály: zinkový plech, rozličné nity, cín na spájkovanie, kyselina soľná, čpavok a husie brká. Množstvo materiálu a náradia prinútilo drotárov nahradiť koženú kapsu drevenou krošňou s koženými popruhmi, ktorá sa nosila na chrbte. Drotári popri drôtených predmetoch začali vyrábať plechové výrobky, určené najmä pre potreby kuchyne: plechy na pečenie, cedidlá, lopatky na múku, lieviky, strúhadlá, hrnce a kanvy i plechové škatuľky na rôzne predmety.
V poslednej tretine 19. storočia sa z drotárskych dielní vyvinuli manufaktúry, v ktorých bola zamestnaná väčšina drotárov. Okrem typických výrobkov z drôtu a plechu sa začali vyrábať zdobené úžitkové i umelecké predmety, napr. dózy, vázy, kazety a podnosy z pochrómovaného, neskôr z postriebreného alebo pozláteného drôtu.

Úpadok drotárstva po 1. svetovej vojne
Po skončení 1. svetovej vojny, rozpade Rakúsko-Uhorska a uzatvorení hraníc nástupníckych štátov (1918) boli drotári nútení vracať sa domov – do novovzniknutej Československej republiky. Mnohé krajiny, najmä Maďarsko a Rakúsko, si vytvorili osobitné zákonné normy, ktorými sa snažili obmedziť voľné potulovanie cudzích štátnych príslušníkov po svojom území. Súčasne im odnímali živnostenské oprávnenia, aby sa ich takto rýchlejšie zbavili.
U viacerých drotárov, ktorí žili a pracovali za hranicami novovzniknutého Československa, nastali problémy so štátnym občianstvom.  Tí, čo mali dobré podmienky pre život a prácu, si vybavili štátne občianstvo štátu, na ktorého území pôsobili. V niektorých prípadoch tam s nimi žila i manželka a deti, ktoré sa tam narodili. Ďalší, čo mali na Kysuciach rodinu, malý majetok, prípadne trpeli zdravotnými ťažkosťami alebo boli už starší, sa chceli vrátiť domov. Vo väčšine prípadov im však k tomu chýbali potrebné doklady alebo nespĺňali zákonné podmienky pre získanie československého štátneho občianstva. Z tohto dôvodu nemali nárok ani na sociálnu pomoc alebo iné práva, ktoré boli zakotvené v ústave mladej republiky. Preto žiadali o osvedčenie československého štátneho občianstva, ktoré museli adresovať Župnému úradu v Turčianskom Sv. Martine, do ktorého pôsobnosti od roku 1922 patrili aj okresy Čadca a Kysucké Nové Mesto. Časť žiadateľov nevedela čítať ani písať, nanajvýš sa vedeli podpísať. Žiadosti im vypisovali ich gramotní známi, častejšie pisári, notári, v Čechách aj krčmári, u ktorých sa stravovali, resp. občas prespávali. Po kladnom vybavení žiadostí im bolo potvrdené alebo udelené štátne občianstvo a mohli sa vrátiť.

Zložitejšie to bolo v prípadoch, keď drotári stratili nárok na udelenie štátneho občianstva, lebo sa zdržiavali v zahraničí viac ako 10 rokov, pričom stratili aj domovské právo v rodnej obci. V prípade ťažkej choroby alebo úmrtia v zahraničí museli uhradiť náklady na liečbu a pohreb pozostalí z jeho rodnej obce. Ak nemali peniaze, zahraničné úrady žiadali uhradiť náklady od príslušného československého konzulátu.
Úspešní drotári si domov doviezli časť majetku i ušetrené peniaze. Niektorí si zriadili klampiarske dielne, prípadne obchody alebo krčmy. Mnoho ich však ostalo bez akéhokoľvek príjmu a možnosti inej práce, ktorá by dokázala uživiť ich, spolu s početnou rodinou. Časť najmä mladších drotárov sa zamestnala v ostravských  banských a hutníckych závodoch ako nekvalifikovaní robotníci. Iní sa snažili uplatniť pri sezónnych poľnohospodárskych prácach. Starší drotári sa vracali k vandrovaniu. Vybavili si drotárske legitimácie, ktoré však boli platné len na území Československa. Pre silnú konkurenciu lacných továrenských výrobkov však boli odkázaní na vykonávanie opráv kuchynského riadu a poľnohospodárskeho náradia. Pre viacerých to bolo ťažké a ponižujúce, keďže predtým boli zvyknutí pracovať v prosperujúcich dielňach. Zároveň v Čechách a na Morave neboli už tak vítaní ako pred vojnou. Ich činnosť bola tamojším obyvateľstvom, nie vždy oprávnene, stotožňovaná so žobraním. Napriek tomu stále dúfali, že sa staré dobré časy vrátia.
Do zahraničia, najmä do svojich bývalých rajónov, sa mohli vrátiť až po vybavení nových cestovných pasov. Ich platnosť bola pri uvedení dôvodu vycestovania a zamestnania „drotár" najčastejšie jeden alebo dva roky. V 20. rokoch 20. storočia mali drotári z Kysúc priaznivejšie podmienky na prácu v Nemecku, čiastočne aj vo Francúzsku. V 30. rokoch však nasledovalo obmedzenie ich činnosti aj v týchto krajinách.

V dôsledku politických a hospodárskych zmien drotárstvo už v medzivojnovom období zaznamenalo úpadok a postupne smerovalo k zániku. Časť drotárov sa začala venovať podomovému obchodu s drôteným, plechovým a najmä s galantérnym tovarom na území Čiech a Moravy. Tieto oblasti (spolu so Slovenskom) boli poslednými, kde sa drotárstvo ako vandrovné zamestnanie vykonávalo až do polovice 20. storočia.

Mgr. Alojz Kontrik,
etnograf - Kysucké múzeum v Čadci

Prevzaté z: http://www.e-kysuce.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=6326&Itemid=144